Delfíny majú pravdu

Autor: Mirka Gúčiková | 26.4.2006 o 11:54 | Karma článku: 14,63 | Prečítané:  5209x

Vraciam sa domov a pod nohami mi leží naša dedina. Žltá kostolná veža, futbalové ihrisko, škola, náš dom, aj Monikin, družstvo, polia. Kráčam v tričku, po mierne teplej hline, sieti slnko, behajú srnky, časový signál oznámi 12 hodín – poludnie.

Je privilégium nikam sa neponáhľať.

Workoholik zo mňa nebude. Opaľujem sa na dvore a dočítavam posledné strany Tieňa vetra. Kávička a koláčik, čo sme s maminkou ráno napiekli. V tomto momente nemám ŽIADNE pracovné ambície. Pracovné ambície sú mi smiešne. Večer budem mať z toho depku, viem ja vôbec, čo chcem?

Viem, čo chcem. Chcem toho psa od susedov. Danovho Bufina. Je dušou môj, akoby som ho porodila. Už nám aj vyhrýzol dosky na bráne. Vie, že náš dom je jeho domov. Prišiel za mnou, keď sme sadili egreše a ríbezle. Taký smelý, bledohnedý miešanec. Pre miešancov mám slabosť.

Som stratená. Stratená v mori možností. Nikdy som si nevedela vybrať. Ani teraz. Neviem si vybrať medzi mojim pohodlným životom a túžbou niečo veľké (výnimočné, pre celé ľudstvo, alebo aspoň pre, čo ja viem, minimálne 500 ľudí?!) dokázať. Niečo dokázať prevyšuje. Lenivo si na to pripijem a čítam ďaľšiu hodinu.

V paralelnom myšlienkovom vesmíre som obyvateľ ostrova Utópia, čestný občan Campanellovho Slnečného štátu (pracovná povinnosť v štáte je len 4 hodiny denne). Tajne snívam o ideálnej spoločnosti, kde ideálni ľudia ideálne pracujú v zmysluplných zamestnaniach, za ideálnu prácu si môžu všetci rovnako zobrať produkty a nikto si nezávidí a nechce viac. Ani vo sne tomu nemôžem uveriť... V ideálnom štáte som aj ja ideálna. Nikomu nič nezávidím. A vo výmennom obchode mením neprofesionálne porozchodové rady a objatia za opravený zips na taške, vysávanie za upratovanie kúpeľne...

V pokojné sobotné popoludnie som viezla na bicykli koláč starej mame, vzduch voňal vareným údeným a mne sa chcelo sa spievať. Na ulici sa deti hrali vybíjanú, celý „reálny“ dospelácky život im bol dokonale ukradnutý, čo mi pripomenulo názorový rozkol v predstave o najmúdrejších tvoroch na Zemi z Adamsovho Stopárovho sprievodcu po galaxii:
Ľudia si myslia, že sú múdrejší ako delfíny. Veď tie celé dni len plávajú, hrajú sa, predvádzajú skoky a piruety. A ľudia sa naháňajú za úspechmi, budujú mestá a mosty, objavujú nové veci, vedú vojny...Delfíny si myslia, že sú múdrejší, z toho istého dôvodu.

Delfiny majú pravdu...

Tak takto chvíľu žijem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?