Svojho Boha vyznávam spôsobom kresťansko-katolíckym. Tak som sa naučila, vzhľadom na geografickú polohu miesta môjho narodenia to bol najprirodzenejší spôsob zaradenia sa do náboženskej komunity. Keďže som ale klasické dieťa začiatku osemdesiatych rokov (matka katolíčka, otec v KSČ), obišli ma také ceremónie ako prvé sväté prijímanie v bielych šatočkách a prvé hodinky, najlepšie digitálky. Na prvé prijímanie som išla len tak, z vlastnej iniciatívy, cez normálnu omšu, v požičanej čierne bunde, mala som 11 rokov, za sebou teoretickú aj duchovnú prípravu a veľmi som sa tešila. A potom som bola miništrant. Tým sa obdobie mojho „duchovného povolania“ skončilo.
Do kostola chodím skoro každú nedeľu (keď som na Slovensku, v Anglicku to veľmi flákam). Nikdy ma nikto nenútil, sama chcem. Sem-tam aj prečítam nejaké to čítanie v takých kostoloch, kde prídu za ľuďmi, či nechcú čítať. Síce sa mi klepú kolená, ale idem rada. Keď som bola malá, sa mi neklepali. Ževraj som vedela krásne čítať a babky boli zo mňa na prášky.
Kostoly mám veľmi rada. Hlavne to ticho. Pozerám do stropu, gotické a renesančné katedrály mi berú dych. Aj omše mám rada. Aj dobré kázňe, také, čo ma chytia za srdce a ja mám chuť byť lepšia.
Verím v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Ale verím aj v karmy, čakry, mantry, minulé a budúce životy, astrológiu, numerológiu, Budhovu múdrosť a Feng Shui. Verím, že Allah je len meno pre môjho Boha v inom jazyku, tak ako Janovi po anglicky povedia John. Verím, že 33 miliónov indických bohov je tiež ten jeden, jediný, môj Všemohúci. Neprišla som na to čítaním len „zakázanej literatúry“, správala som sa, ako mi v kostole povedali. Byť tolerantný a vypočuť, neodsudzovať, mať otvorené srdce, oči aj uši. Boh nás všetkých miluje, všetci sme Jeho deti, volá nás k sebe a mimoriadne sa teší návratu márnotratných synov.
Môjho Boha nezaujímajú jednotlivé skutky ale ich dôsledky. Na náš život sa pozerá komplexne. Nebude ma raz súdiť za to, že som na základnej kradla jablká zo sadu pri škole (bola to davová psychóza). Vie, že ma to roky neskutočne mrzelo a ku kradnutiu, aj drobnému, som si vypracovala odpor. A analogicky nebude zrátavať, s koľkými chlapmi som spala, nikdy sa nespýta koľkokrát ako niektorí ujovia farári na vianočnej a veľkonočnej spovedi. Kto si má pamätať koľkokrát to bolo od poslednej spovede? Nie je úchylné si to zapisovať? Aj orálny sex sa ráta?
Verím v predmanželský sex. Môj Boh nemá nič proti tomu, keď sa spolu milujú ľudia, čo sa milujú. Veď akoby by mohli smilniť, keď si vo svojej láske dokonale patria. Nezatratí ma za orgazmy pred veľkým ÁNO. Môj Boh nevymyslel milovanie, lásku a túžbu, aby to vzápätí vyhlásil za hriech rovný zabitiu človeka.
S mojím Bohom často debatujem o otázke čisto nezáväzného sexu, o otázke príjmu čerstvého ľudského tepla bez výdaja citov. Hovorí, že jeho názor poznám, že moje svedomie je jeho hlas. Zdôrazní, že každý má svoju cestu, že nám dal slobodnú vôľu a nejaké morálne ponaučenia, a že nemáme ubližovať. Ani súdiť ľudí. A že neskôr uvidí, pozrie sa na to na konci. Potom ma objíme a povie, že ma má rád.
Možno si poviete, že si z viery vyberám len to, čo sa mi páči. Máte pravdu. Najviac sa mi páči to trio príkazov: Milovať budeš Pána Boha svojho...a blížneho svojho ako seba samého. Milovať Boha, blížneho a seba. Neubližovať nikomu, ani sebe. Keď sa mi toto podarí, budem na najlepšej ceste k posmrtnému udeleniu občianstva v štáte Nebo. Ak nie, dúfam, že dostanem ďaľšiu šancu vo forme cestovného lístka do pozemského očistca.
Verím v Boha a predmanželský sex. Na svojej viere bazírujem a podľa nej sa riadim. Preto som, trošku z poverčivosti, 31. decembra povedala „môjmu záhradníkovi“, že sú dve veci, na ktorých mi na Nový rok záleží. Sex po polnoci a novoročná omša cez deň. Mission completed. Ako na Nový rok, tak po celý rok...
