Duševné uzmierenie

Autor: Mirka Gúčiková | 27.10.2005 o 4:49 | Karma článku: 13,92 | Prečítané:  4170x

V to ráno bolo obzvlášť škaredé počasie. Už po ceste do školy sa moje rifle opili do pol lýtok dažďovej vody a dáždnik mi zasa dokázal, že aj keď to tak vôbec nevyzerá, je na ňom ešte veľa súčiastok, čo môžu odpadnúť. Autobus sa opäť prekonal, namiesto plánovaných tridsiatich minút mu cesta trvala pädesiat, a tak som zasa prišla neskoro, dážď tiekol po okne ako po líci milej Joseane, ktorá sa minulý týždeň rozišla s frajerom. Typická uslzená jeseň. Ale na obed sa vyčasilo, slnko mi pálilo čierne vlasy, párkrát som ešte stupila do mláky, ale nevadí, lebo som konečne dostala mail od Terezy, kde píše: „...promiň, že jsem dlouho nepsala, nevím co dřív. Doma je dobrě, jen se tu cítím jako v zahraničí a normálně si nemohu zvyknout. Věřila bys tomu? Jó a Radka jsem jěšte nepotkala, ale já mu zavolám, slibuji...“ A tak som si povedala, zabudnime na chvíľu na jeseň, rozchody a depresie. Poďme sa baviť o láske.

„V stredu ráno nastúpim do autobusu, začnem čítať knižku, v polovici zaspím, zobudím sa v Čechách, príde po mňa brat, našim poviem ahoj, už som doma, pôjdem do krčmy na pivo s kamarátmi...“
Tereza sedela vedľa neho a usmievala sa. Vedela, ako veľmi sa teší, nebol doma za celú tú dobu, čo strávil v Londýne, povedal, že potom by sa už nevrátil. Pohladkala ho po vlasoch.
„...a zasa sadnem na motorku a už sa vidím ako pôjdem do Mesta. Vieš, musím tam ísť... Potrebujem niečo ako duševné uzmierenie. Videla si Hráčov so smrťou? Tak ako oni, aj ja potrebujem také uzmierenie, veď im sa to nakoniec podarilo, nie?!“
Prikývla, zasa sa usmiala a chytila ho za ruku. V duchu si pomyslela, že musí byť úplne šialená, že sa na neho v pohode usmieva, kým on hovorí, že pôjde pretiahnuť bývalú frajerku. Je to normálne, že ho chápe, že nežiarli, že si vychutnáva tieto posledné chvíle s ním? Je normálna?
„Vyjebala mi mozog z hlavy,“ zamrmlal Radek a napil sa piva.
Teraza si zakusla do jazyka, nechcela sa s ním teraz púšťat do podobných diskusií, pil od obeda, oslavuje svoj odchod, nemá význam o niečom s ním diskutovať. Nevedela pochopiť, prečo chlapi maskujú lásku takýmito vyjadreniami. Prečo nedokáže povedať miloval som ju, nikoho predtým som tak nemiloval a ona mi zlomila srdce? Možno ju ani až tak nemiloval... Keď odišiel do Londýna, uvedomil si, ako veľmi mu chýba a ona si po čase uvedomila, že môže byť aj bez neho a našla si nového frajera. Zlomila mu srdce. Zlomila ti srdce!

Pritúlila sa k nemu, objala ho pevnejšie, akoby už-už mal zmiznúť. Asi v jej objatí pocítil náznak strachu a smútku, ešte tesnejšie si ju pritiahol k sebe a pobozkal tým svojím ...neviem sa bozkávať... ako vieš? povedali mi... spôsobom. Vždy jej to bolo trošku smiešne a veľmi príjemné. Mala rada tieto chvíle, keď cítila, že má nad ním prevahu. Jej nikto nikdy nepovedal, že sa nevie bozkávať, vedela to a vedela to.

Tereza nebola Radkov typ. Jeho bývalé boli chudučké, malé bábiky, najlepšie blondínky s jemnučkými chĺpkami úplne všade. Ona bola priemerné dievča, sympatická ale nie oslňujúco pekná. Prekvapilo ju, že jej vzhľad ju vo vzťahu k Radkovi tak veľmi zneisťoval. Myslela si, že toto už má za sebou, že je so sebou spokojná, vie, kto je a akú má cenu. Ale tak veľmi sa mu chcela páčiť! Všetko musela z neho dolovať, ževraj nevie prejaviť city. V jeho gestách, v spôsobe, akým sa k nej správal, bola však toľká láska, úplne čistá a nová, nezničená, nezlomená, novonájdený prameň a jej zdanlivý chlad bol neuveriteľne osviežujúci, zbavený všetkej sladkosti, príchutí, farbív a klamstiev.

Boli rovnakí. Aj ona nechala niekoho doma a už nebolo návratu. Obaja mali svoje plány a nemienili ich meniť. Obaja boli priveľmi free na to, aby vzali na seba akýkoľvek záväzok, priveľmi pragmatickí na to, aby verili, že to bude doma pokračovať.
„Ja si myslím, že sme tu boli spolu, lebo sme sa potrebovali,“ povedal, „a ja sa nemôžem teraz do teba zaľúbiť, načo mi to bude, pôjdem domov a budem sa trápiť ako predtým?“
„Chcela by som vedieť, či by nám to fungovalo aj doma,“ povedala, „myslím, že doma by sme nikdy nič spolu nemali.“
Boli úprimní a ostrí ako nože, nemilosrdní a priami, v tesnom objatí, lebo večer bolo naozaj zima, Tereza zamávala na autobus a už v ňom sedela, všetko bolo také rýchle, posledný bozk si snáď len predstavili a už mu mizla a on mizol jej.

Prvé dni jej veľmi chýbal, úplne bytostne a bolestne. Prechádzala okolo krčmy, kde robil a spomenula si, ako tam prišla prvýkrát s vakom a mapou Londýna vo vrecku. Radek jej kreslil mapky, ako sa dostane k nemu domov, radil ktorými autobusmi má ísť. Chýbala jej podpora, ktorú jej dával, jeho nevtieravá starostlivosť, úsmev, telefonáty, či je v poriadku. Spomenula si na všetky tie chvíle s ním, kedy si myslela, že takto by mohla prežiť celý život. No a potom prestala snívať, naprogramovala sa na úsporný režim, postupne vymazávala všetky nebezpečné súbory obsahujúce možnosť rozsiahleho zavírenia hard disku vírusom Love&Hope, ako nutnosť kázala.

Nebyť jedného voľného večera a dvoch fľaší červeného vína možno sa tento príbeh nikdy nedozviem. A možno by som o ňom nepísala, keby som si neprečítala jednu murakamiovskú poviedku. Bol v nej príbeh chlapca a dievčaťa, takých úplne obyčajných mladých ľudí, ktorí celým svojím srdcom verili, že jedného dňa stretnú toho pravého, boli presvedčení, že ten zázrak sa stane práve im. A keď tak jedného rána kráčali po rovnakej ulici v Tokiu, ona z východu na západ, on zo západu na východ, stretli sa niekde v strede, pozreli sa na seba a boli im to jasné.
„Ty si stopercentné dievča pre mňa,“ povedal chlapec.
„Ty si stopercentný chlapec pre mňa,“ povedalo dievča.
Ten zázrak sa stal, boli si súdení. Po chvíli rozhovoru začali však v oboch rásť pochybnosti. Je to možné, aby to bolo také jednoduché? Aby sa to stalo len tak, zrazu, nečakane? Povedali si, že sa otestujú, aby si boli stopercentne istí. A tak sa rozišli, každý svojím smerom, ona na východ, on na západ.
Nevideli sa štrnásť rokov a počas tej doby obaja prekonali chorobu, ktorá vymazala všetky ich spomienky. A keď jedného dňa kráčali po rovnakej ulici v Tokiu, ona z východu na západ, on zo západu na východ a stretli sa niekde v strede, ich srdcia sa zachveli a na krátky okamžik vedeli, to je on, to je ona. Ale ich myšlienky už nemali tú silu ako pred štrnástimi rokmi, a tak sa iba bez slova obišli a stratili navždy v dave.

V tom mi všetko do seba zapadlo ako skladačka. Koľko je nás takých? Veríme na zázraky, veríme, že raz stretneme svoju stratenú druhú polovičku, sme si úplne istí, že ten zázrak sa stane práve nám. A keď je to tu, na striebornej tácke, priamo nám pred nosom, výhra v národnej loterií, najvyšší jackpot, keď stojíme s veľkým kľúčom pred dverami od vysnívaného príbytku, zrazu si nie sme istí. Naozaj som chcela tento dom? Nie ten vedľa? Neostanem ešte chvíľu vonku? Len tak sa voziť na bicykli po ulici a hľadieť na tie krásne domy a snívať, keby raz jeden z nich bol môj. A niekedy čakáme až do tmy, a potom už nevieme nájsť cestu spať...

Tereza mi viac nepísala. Možno sa s Radkom stretnú, dajú si pár pív a pokecajú ako praví nefalšovaní kamaráti s tajomnými úsmevami, keď budú hovoriť známym áno, my sme boli v ten istý čas v Londýne. Možno, že sa uvidia, usmejú na seba, pobozkajú ja sa neviem bozkávať spôsobom, hneď všetko pochopia, a ako v románe Danielly Steelovej budú spolu žiť šťastne až do štyristotridsiatej strany a celý epilóg. A možno sa iba duševne uzmieria...

V článku je použitý fragment z poviedky On seeing the 100% perfect girl one beautiful April morning z knihy The Elephant Vanishes od Haruki Murakamiho.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo robiť, ak sa covidom nakazíte po prvej dávke očkovania?

Druhú dávku by ste mali dostať do 42 dní.

Dobré ráno

Dobré ráno: V očkovaní je chaos, každý si robí po svojom

Ako vyzerá vakcinácia na Slovensku.

Komentár Petra Schutza

Keď vedenie štátu mentálne nestíha

Riziko, že "kontinuálny skríning" situáciu zhorší, nie je zanedbateľné.


Už ste čítali?