V to ráno bolo obzvlášť škaredé počasie. Už po ceste do školy sa moje rifle opili do pol lýtok dažďovej vody a dáždnik mi zasa dokázal, že aj keď to tak vôbec nevyzerá, je na ňom ešte veľa súčiastok, čo môžu odpadnúť. Autobus sa opäť prekonal, namiesto plánovaných tridsiatich minút mu cesta trvala pädesiat, a tak som zasa prišla neskoro, dážď tiekol po okne ako po líci milej Joseane, ktorá sa minulý týždeň rozišla s frajerom. Typická uslzená jeseň. Ale na obed sa vyčasilo, slnko mi pálilo čierne vlasy, párkrát som ešte stupila do mláky, ale nevadí, lebo som konečne dostala mail od Terezy, kde píše: „...promiň, že jsem dlouho nepsala, nevím co dřív. Doma je dobrě, jen se tu cítím jako v zahraničí a normálně si nemohu zvyknout. Věřila bys tomu? Jó a Radka jsem jěšte nepotkala, ale já mu zavolám, slibuji...“ A tak som si povedala, zabudnime na chvíľu na jeseň, rozchody a depresie. Poďme sa baviť o láske.