Kancelária Strát a nálezov je malá miestnosť prerobená z bývalej kočíkarne na starom sídlisku, ďaleko od centra. Jej zariadenie tvorí starý písací stôl za 150 vtedy Kčs kúpený po vyprataní jedného štátneho podniku a pár stoličiek. Na stole je telefón a kalendár, za stolom teta v rokoch s fialovými vlasmi. Opatrne otváram dvere, zdravím dobrý deň, vnútri je teplo a ticho.
Pani sa na mňa uprene pozerá. „Dobrý deň,“ opakujem. Neodpovedá.
„Ja...chcela by som zistiť, čo som stratila v časovom rozmedzí od septembra dvanásteho 2005 doteraz, v závislosti od toho, čo som v danom období získala“, hovorím odbornou stratonálezovou terminológiou.
Teta prižmúri oči. „Už dávnejšie tu nikto nebol, ale advertising evidentne pomáha,“ zaškerí sa, „Vítame ťa teda v Stratách a nálezoch! Zober si papier a ceruzku a napíš mi, čo si zažila od septembra.“
Sadám si na stoličku a píšem. O všetkom. O mojom článku Straty a nálezy, ktorý som začala písať v autobuse do Londýna. Píšem o novom začiatku, o škole, o sklamaniach a smrti, o nových kamarátoch, o hľadaní práce, píšem o strachu a chorobe a dlho píšem o láske. O šťastí, že som ju našla a o lúčení a slzách. Sumarizujem, zatrieďujem, vyzdvihujem plusy, odôvodňujem mínusy. Po troch hodinách som hotová, desaťstranový elaborát na tému Môj život v Londýne.
Teta si nasadzuje okuliare a číta.
„Výborne“, povie, „tak si na to prišla sama. Je to tu všetko, do detailov, vieš, aký to malo význam. Vyzdvihla si to podstatné v uplynulých mesiacoch a už záleží len na tebe, čo s tým urobíš, ako to zúročíš. Som s tebou veľmi spokojná. Ďakujem, to je všetko...“
„To je všetko?“, namietam, „Vy máte pomôcť mne a doteraz som tu len sedela a písala. To som mohla spraviť aj doma...“
„A prečo si to neurobila? Necítila si azda potrebu? Nevedela si ako na to? Vidíš, naša Kancelária je tu na to, aby ti dala priestor a čas zahĺbiť sa v sebe, upratať svoje myšlienky a prísť na to, čo je naozaj potrebné.“
„Ale ja... som si myslela...“
„Čo si si myslela? Že niekto ti niekto pomôže vyznať sa vo svojom živote? Vy ste smiešni, ľudia, hovoríte, akí ste samostatní a sebestační, lebo sa dokáže o seba postarať, nakúpiť, oprať si, utrieť prach v obývačke, navariť, šoférovať auto a pritom sa neviete zorientovať sami v sebe. Potrebujete, aby vám niekto pomohol pri najmenšom otrasení vášho perfektného sveta. Necháte si vykladať budúcnosť a pritom sa ani neviete poučiť zo svojej minulosti. Tvrdíte, že hľadáte zmysel života a ani sa neviete na chvíľu zastaviť, jazykom chytať snehové vločky, hrať sa schovávačku vo vysokej tráve, sedieť na pláži do úplného západu slnka. Hľadáte boha a pritom ho máte v sebe a okolo seba. Vediete sväté vojny proti ľuďom s inými názormi a nevidíte si ani na špičku nosa! Hovoríte o najväčších stratách svojho života a vôbec za tým nevidíte nálezy! Akoby sa veci, ľudia, city a myšlienky len tak strácali a vyparovali!“
Stíchne a teraz obe zaryto mlčíme. Teta ospravedlňujúco, ja urazene. Toto sa skrýva za tou pompéznou reklamou? Že si tu posedím pár hodín a napíšem niečo o mojom živote? Sloh na tému Straty a nálezy? Zasa som sa nechala pekne zblbnúť. A ktovie, koľko to bude stáť...
Sled mojich myšlienok pretrhne zmierlivý hlas fialovovlasej panej: „Vieš, už tu sedím roky a prečítala som tisíce strán o stratách. Niektorí ľudia sú tu celé dni, niektorí napíšu len pár viet a v nich je všetko. Každému hovorím to isté. Odpovede na všetky otázky máme v sebe. Každou stratou niečo získavame, stačí, keď pochopíme jej význam a dôvod. Lebo svet je plný protikladov, za najväčšou veselosťou sa môže skrývať najhlbší smútok, za tvrdohlavosťou zmätenosť a váhanie a najväčšia láska môže byť len závislosťou. Všetko pochopíš, keď sa pozrieš do seba. Je ti to jasné?“
Rezignovane prikyvujem, už nemám náladu sa s ňou hádať a vlastne ani nemám o čom. Síce som si pomohla sama, ale návod dala ona. Nech už vyklopí, čo som dlžná a vypadnem.
„A teraz už choď, nemám ti čo viac povedať“, hovorí a ja na ňu hľadím nechápavo. „Nie, tu sa neplatí“, usmieva sa, „pomohla som ti a aj ty mne svojim príbehom. Raz vytvorím takú virtuálnu sieť, ľudia tam napíšu svoj príbeh, svoje pocity a zážitky a každý sa bude môcť k tomu vyjadriť. Pomôžu si navzájom. Bude to najväčšia Kancelária Strát a nálezov...“
Doma si dám horúcu sprchu. Para zaplavuje kúpeľňu, zadymuje zrkadlo, píšem po ňom prstom a odhaľujem vlastný obraz. V mojom vnútri je teplo a ticho. A z televízora sa ozýva známa reklama:
„Nech sa páááááči, dámy a páni, vstúpte do našej Kancelárie Strát a nálezov!!! Nájdete tu všetko, čo ste stratili – sny, predstavy, spomienky aj spomienkové predmety. Neviete, čo hľadáte? Neviete, čo ste stratili? Nevadí, dáme vám priestor na zamyslenie sa, pocestujete s nami v čase, prehodnotíte svoje najdôležitejšie straty! Vstúúúúpte do našej Kancelárie, do Kancelárie Strát a nálezov!!!“
