Keď ste v kaši nič nemá význam. Nemá význam ráno vstať, odtiahnuť záclony, káva nemá význam... Nemá význam pracovať, vzťahy sú zbytočné, voľný večer nie je relax. Je úplne jedno, či ste niečo vyštudovali, koľko titulov máte pred menom a za menom, ako „sa volá“ vaša platobná karta, ani koľko peňazí máte na účte. Hovoriť o výške, váhe, veľkosti pŕs a sexi zadku vôbec netreba. Keď ste v kaši, postavu nie je to vidieť a kaša páli všetkých rovnako.
Za posledný mesiac som bola v kaši z rôznych dôvodov, presnejšie, cítila som sa ako v tej rozprávke o hrnčeku var. Kaša kypela, zaplnila celú moju izbu a ja som nevedela, ako to zastaviť. Začalo to zubom – moja klasika – zapálený zubný koreň. Prvý zub mi umrel v Amerike (za vyčistenie zuba 500 dolárov, za vytrhnutie 200 dolárov), druhý zúbok nevydržal stres po prvej neúspešnej štátnici. Som celkom zvyknutá, že mi zuby robia takéto prekvapká, a tak som si pri poslednej návšteve Slovenska dala spraviť check up, double check up. Nepomohlo. V polovici novembra ma zo spánku prebrala obrovská bolesť a nastal známy kolotoč – chladenie zubu studenou vodou, ibalginy, paracetamoly, valetoly – nezabrali. Moje spolubývajúce ma plačúcu, skrútenú od bolesti, unavenú po prebdených nociach, nadopovali účinnými painkillermi, takými nemocničními. Prispatá som potom blúdila v uličkách metra, na Kings Crosse som sa riadne zdrbala, natiahla ako žaba, veci všade okolo, na pomoc mi prišiel bobino (anglický policajt), že či som all right. Jasné, že som, len trochu nadrogovaná. Neskutočnú, hlavu trhajúcu, bolesť ukončilo „tisíc“ antibiotík, čo mi predpísali v nemocnici (St. John and Guy na London Bridge – dentálne ošetrenie je zadarmo), bola som ako znovuzrodená.
Kráčala som z práce o dvanástej v noci. Prvýkrát som sama zatvárala (teda robila záverečné upratovanie), potom sme si s Lenkou pustili Jacka Johnsona, naliali si červené vínko a rozprávali sa v „našom“ bare. Mala som skvelý pocit. Život je plný prekvapení, písala som si do zošita a sľúbila si, že doma o tom hneď napíšem článok. O tom, ako som sa minulý týždeň umierala od bolesti a nič nemalo význam, a v tento deň bolo všetko inak. A potom som chcela presadnúť na moju lajnu, ale už nešla, na Kings Crosse som hľadala zastávku môjho nočného busu, ten končil na Seven Sisters a odtiaľ som išla pešo. Pol hodinu, možno viac, len cesta, žiadne domy, sklady a vodné nádrže (Danger! Deep water!), tu ma zabijú a hodia do tej vody... Prvú polovicu cesty som nadávala, druhú sa modlila. Keď som konečne prišla k stanici, úplne som si vydýchla, žijem, ďakujem ti Pane Bože! Ale život je plný prekvapení.
Prepadli ma traja malí chalani päť minút od domu. Zastavili ma v tmavej uličke, give me your bag, zaťatá päsť pred očami, ako vo filme z geta, teraz zomriem, panebože, fakt... Ale potom, nechápem to, strach ustúpil a tašku som nepustila: „O.k., guys, dám vám všetko, chcem len moju knižku z angličtiny“, hovorím, lebo ma napadlo, že bez nej sa nebudem mať ako učiť na skúšku. Trochu ma nakopali, všetko z tašky som vysypala na zem a normálne mi bolo ľúto, keď som videla to sklamanie v ich očiach... Nemala som nič cenné (mobil vo vrecku, ten predsa nepýtali), ukradli len cigarety. V práci sme si z toho začali robiť srandu. Mala som povedať: O.k., dám ti tašku, ale vy mi dajte bicykel! Deal?! Pravda je ale taká, že sa teraz veľmi bojím. Keď prechádzam tou uličkou (každý deň), umieram od strachu. Keď tam náhodou niekoho stretnem, v ruke zvieram kľúče a plánujem obranu. Bola som na polícií pozrieť rodinné albumy (majú tie fotky v počítači, vedeli ste?!), ale moji chlapci tam neboli.
Nebol čas na posttraumatický stres. Škola – práca – úlohy, odchody z domu o ôsmej ráno, príchody o pol jednej v noci, v práci sme mali predvianočný ruch, bola som na desiatkach bussiness party, samozrejme len ako staff. Viem, že obrovský počet ľudí maká oveľa ťažšie ako ja, denne som si opakovala, že to nie je nič nezvyčajné denne spať šesť a menej hodín, ale každý má svoj zdroj energie a ja evidentne nemám duracell baterky. A verte mi, redbull vám nedá krídla. Cez voľné dni mi, ako hovorí Julie, kolegyňa z práce, došla happy energia. Proste som ju minula cez týždeň, keď som spolu so servírovaním drinkov, lančov, čapovaním piva, predávala kus seba – úsmev, ochotu, zdvorilosť. Niekedy zaručene falšované. Happy energia sa minula a na nedeľu zostal len smútok a otázka, či to stojí za tých pár libier.
Keď ste v kaši, nič nemá význam. Za posledných pár mesiacov som bola v kaši z rôznych dôvodov. Najprv som bola sama v cudzom meste, potom mi zomrel starý ocko, nemohla som si nájsť prácu, potom zub, prepad, únava. Trochu veľa zlých vecí na môj vkus. Úplne to zabili Vianoce, keď som „bez ujmy na zdraví“ padla zo schodov, a opäť sa ozval zub, tentokrát išiel nemilosrdne von. S miláčkom mojím sme si dali rande v zubárskej čakárni, cítila som sa ako Snehulienka, huba plná krvi, napadol nám biely sniežik a topánky som mala čierne ako ebenové drevo. Potom som si vykračovala spokojná, bez tretieho zubu, s napoly umŕtvenou pusou, bolesti, stresy a depresie zabudnuté.
Hm, žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa navarí...
