reklama

Zachráň ma!

Niekedy si veľmi želám, aby ma niekto zachránil. Viete, ako v rozprávke... Som zakliata princezná (uznávam, že už trošku postaršia), zamknutá niekde vo veži, v sexy renesančných šatách s takým veľkým výstrihom, že mi trčí polka pŕs, úplne neschopná zviazať dokopy pár plachiet a vyliezť cez okno. Nemusel by to byť ani krásny princ, čo by ma dostal z môjho väzenia. Nepohrdla by som škriatkami, bylinkovými babičkami, svetluškami ani holúbkami. Niekedy si veľmi želám, aby ma niekto zachránil, chytil za ruku, a ako mávnutím čarovného prútika by zmizli všetky moje obavy, strach a problémy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)

Podľa dôvodu vzniku Zachráň ma! situácie si vyberám kontaktnú osobu v databáze záchrancov. V prípade choroby zúfalo volám rôznym členom mojej rodiny, ktorí sú buď príslušne študovaní, alebo sa inak vypracovali na domácich lekárov. Svoju chorobu opíšem väčšinou totálne nepresne, napríklad: „Bolí ma členok. Anglický doktor mi povedal, čo to je, ale ja som mu nerozumela. Čo mám robiť?“ Ale člen mojej rodiny sa nevzdáva, spýta sa na symptómy (ako skorohypochonder som schopná mať všetky možné), odporučí mi nejaký dobrý liečik, obklad, cibuľový čaj a podobne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ostatné dôvody ako úmrtia, rozchody, neschopnosť vyrovnať sa s realitou, pocity nepotrebnosti a iné hlboké smútky môžeme kľudne zaradiť do spoločnej kategórie Mierne depresie. Ak k nim dôjde, kontaktujem svojich kamarátov. Najvýhodnejšie je, ak sa vybraný záchranca nachádza blízko a môže mi poskytnúť potrebný fyzický kontakt (pre ľudí s bujnou fantáziou uvádzam, že mám na mysli objatie). V opačnom prípade si akútnu potrebu zachránenia odnesie účet za telefón, čím vyšší, tým vo vyššej veži som bola zakliata. Preto zásadne za záchrancov cez telefón nominujem ľudí, čo sú rovnako Oranžoví ako ja. Upodozrievam moju sestru, že prešla k Ružovým, aby sa zbavila mojich depresívnych telefonátov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na internáte ma okrem mojich skvelých spolubývajúcich pravidelne zachraňovali dvaja ľudia. K Mirovi som chodila plakať, ľahla si mu na kolená, hladkal ma po vlasoch ako malú a moje slzy si mohli padať, dokedy chceli. Potom pustil nejaký film, natrel chleba, spravil čaj alebo sirupovú vodu, zapálili sme si na izbe. K Yogimu som chodila po rady. Keď som chcela hovoriť niečo smutné a závažné, postavila som sa k oknu, k tej hnusnej šedej záclone, pozerala von a vysypala všetky svoje problémy. Yogi ma cynicky odpísal, ja som sa naoko urazila, že mu už nič nepoviem. A potom mi poradil, odľahčil problémy, zasmiali sme sa a vždy ma objal, keď som odchádzala, niekedy aj viackrát. Pure friendship. Vždy ma zachránil, ja jeho nikdy. Aké jednostranné! Ako veľmi rada by som mu raz povedala, že viem, že mi je to ľúto a objala ho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo o tomto všetkom píšem? Posledné dni som totiž mala intenzívny pocit Zachráň ma!. Taký intenzívny, že som prosebne hľadela ľuďom do očí a hľadala niekoho, kto by to mohol dokázať. Cítila som sa neskutočne sama, neschopná pobiť sa so svojou realitou, vyriešiť problémy s prácou, mala som chuť zbaliť si veci a ísť domov. Ísť domov a môcť sa s niekým porozprávať, ako mi je ľúto, že starý ocko zomrel, môcť sa k niekomu pritúliť a vyplakať. Každú chvíľu som čakala, že sa zrútim ako domček zo slamy v Troch prasiatkach. (Keby som bola múdre prasiatko, stavala by som si svet z tehál niekde, kde nie sú zemetrasenia, hurikány a tsunami.) Musela som vyzerať fakt zle, keď ma na ulici za bieleho dňa oslovil neznámy drogový dealer so slovami:“Do you feel sick? I have a remedy...“ Zaklamala som, že som all right...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrýchleným tempom som naháňala posledné minúty do začiatku pracovnej doby. Stmievalo sa a pohľad z Tower bridge je v takúto dobu obzvlášť nostalgický. Mala som ten hnusný pocit stiahnutého žalúdku ako pred skúškou, slzy na krajíčku, unavená na smrť, celý deň som zháňala blbú čašnícku vestu, aj tak som nezohnala, všetko bolo úplne nanič. A potom som prišla do práce a stretla som anjela Sandru, špeciálne zoslaného na zem kvôli mne, aby zastúpil chýbajúcich záchrancov. Nič zvláštne nepovedala, ani nevedala, že ma zachraňuje. Anjeli to proste majú v náplni práce a robia to s takou samozrejmosťou, akoby vám len tak, mimochodom, varili čaj.

Exupery v Zem ľudí píše že „len človek si vytvára samotu vo svete, kde sa kvet tak pekne snúbi s iným kvetom a každá labuť pozná ostatné labute“. On iste poznal, čo je to byť osamelý uprostred davu. Napriek tomu, že osamelosť je oproti samote negatívny pocit, tiež nás môže niečo naučiť. Mne znova pripomenula, že potrebujem okolo seba svojich overených záchrancov, ale tiež to, že keď tu nie sú, God will send his angels. Lebo len toľko je nám naložené, koľko zvládneme odniesť. A keby sa nám podlomili kolená, zrazu, „úplnou náhodou“, sa zjaví niekto, kto nám pomôže a zachráni nás.

Tento článok je venovaný všetkým mojim záchrancom - minulým, súčasným aj budúcim.

Mirka Gúčiková

Mirka Gúčiková

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu