reklama

Straty a nálezy

Sedím v autobuse s cieľom Londýn, po mojom osemnásťdňovom pobyte doma som si zámerne vybrala tento spôsob dopravy. Nielen kvôli tomu kufru plnému piva a jedla ale aj preto, že si masochisticky rada predlžujem tie chvíle vákua, keď ešte nie som „tam“ a už nie som „tu“, chvíľu mi po lícach tečú slzy nefalšovaného hlbokého smútku (veľmi rada plačem v autobusoch a električkách, je to také melancholicky filmové), potom ich vystrieda spokojný cestovateľský úsmev nad Starým Hrozenkovom a v noci ma fascinujú svetlá aút, nočné lampy miest a posledné strany Murakamiho, čo som konečne dočítala. Sedím v autobuse z domu domov a nemôžem spať, lebo rátam, čo všetko svojím odchodom strácam a snívam, čo nové nájdem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

Pobyt doma ako podľa Branka trošku dlhšie, rýchle, autentické... Stihla som svadbu mojej spriaznenej duše zo strednej, jednu rozlúčku so slobodou , kopec stretnutí s kamarátmi a s rodinou, vyorávačku zemiakov, jednu kolaudáciu bytu, nový občiansky preukaz, jednu dedinskú diskotéku, poslednú štátnicu sestrinho frajera, pivo v našom šenku, rande, kino, skoro rodinnú večeru, kaderníčku, kozmetičku, zubárku dvakrát a stihla som vidieť starého ocka ešte živého.Ako sa všetky tie udalosti a stretnutia, objatia, bozky, príjemné chvíle aj obavy, či sem ešte patrím, môžu tak jednoducho vliať do jediného pocitu, pocitu straty, ktorá ešte nie je dokonaná, ale vy viete, že sa blíži. Dámy a páni, miláčkovia moji, ja strácam svoje detstvo, posledné kvapky vo fľaške „Cíť sa ako dieťa“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ockovi rodičia zomreli už dávnejšie. Stará mama, keď som mala desať, a bol to pre mňa šok. So svojimi šiestimi triedami základnej školy písala nádherné básne, čítala mne a sestre knihy od začiatku do konca, dúfala, že o nej raz napíšem knihu ako Božena Nemcová Babičku. Dala mi všetkú svoju lásku ku knihám a zrazu bola preč. Starý ocko zomrel deväť rokov po nej a umieral doma, v ten rok som chodila diaľkovo do školy, a tak som mu mohla každé ráno nosiť raňajky, obúvať ponožky, natierať nohy, doniesť obed, počúvať dokola a donekonečna jeho zážitky, videla som ako chradne, až prestal úplne komunikovať. Deň jeho pohrebu bol paradoxne jedným z najštastnejšich dní môjho života, kto nezažil nepochopí, všetci sme si vydýchli a na kare rozprávali veselé príhody z jeho života. Tak viem, čo je to zomieranie starých ľudí, zdá sa mi to prirodzené, a preto na otázku, ako sa má maminkin otec, kľudne, trochu cynicky, odpovedám, že sa zmenšuje ako Lenin.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom ho vidím a s hrôzou si uvedomujem, že jeho nohy sú tenšie ako moje ruky a určite už nezvládne vstať, a to ešte minulý rok, keď som sa u nich na dvore učila na štátnice, pobehoval okolo s kosou alebo motykou, niečo robil v záhrade, síce chorý, ale akoby stále plný energie. Už svoju záhradu nikdy neuvidí, chvalabohu, lebo keby videl to prázdne pole, všetky stromy, čo zasadil, sú vyťaté, zomrel by od smútku priamo na mieste. Už nemá zajacov ani sliepky a stará mama už nepečie zákusky a nerobí šišky s takou sladkou jahodovou penou, čo Dominik vždy zlízal a chcel pridať. Keď tam prídem, už sa o mňa neobtiera kocúr, lebo zomrel, v krajčirskej dielni starého ocka nevrčí šijací stroj, stará mama nezavára ani nesedí v humne, nejdem do záhrady za nimi, lebo tam nie sú, nemám si kde odtrhnúť tmavočervené jablká alebo slivky, už nie je príjemný tieň stromov tam, kde sme sa ako deti hrávali a kde je pochovaný biely pes Belo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stará mama si ku mne sadla v nedeľu, keď som sa bola s nimi rozlúčiť a hovorí mi, že keby ich Pán Boh povolal, mám to brať , že to tak má byť, lebo taký je život, a nebyť z toho smutná a ja si uvedomujem, do riti, možno tam fakt teraz takto sedím posledný krát. Poviem jej, nech to nehovorí a ona, že musí, že ma pozná, že som taká citlivá... A zasa plačem ako malá, a to by som mala byť oporou, ale ako mám byť? Ako mám povedať dovidenia a uvidíme sa, keď tomu až tak neverím? Ako mám vôbec odísť? Mám odísť?

Sedím v autobuse s cieľom Londýn a po lícach mi stekajú slzy ako hrachy. Hovorím si, už mám tých večných odchodov dosť, týchto únikov z reality. Kým som bola v Anglicku, mala som pocit, ako som si pekne usporiadala život a za pár dní na Slovensku v ňom mám zasa totálny chaos. Znova len niekam pred tým chaosom unikám a nič neriešim. Ale tentokrát už naposledy. Spravím ten kurz, a potom skúšku a pôjdem domov a normálne sa usadím. A budem blízko mojej rodiny a kamarátov, možno si nájdem aj nejaký vážny a perspektívny vzťah a vydám sa... No a potom prichádzame do Prahy a hovorím si WOW, to je nádhera, vždy ma prekvapí a ohúri a možno by som sa mohla na chvíľu presťahovať sem, to by bola paráda... Najprv pôjdem ešte do Španielska alebo Švajčiarska alebo... A veď ja sa do toho Londýna teším. A do môjho lesa sa tiež teším. Všetkých vybozkávam a rozdám pivá a sladkosti, čo asi robia, či som im chýbala...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sedím v mojej bývalej izbe nad krčmou v anglickom lese, bojujem so smútkom, neexistujúcim ubytovaním a prácou v Londýne (zatiaľ, ale hľadám), s nejakou hnusnou chrípkou, z ktorej mi zaľahlo v ušiach a teraz nepočujem. Pijem slovenský bylinkový čaj proti nachladnutiu, včera som rozdala tatranky a posledné maminkine rezne, dnes sme si spravili lečo so slovenskou salámou. Spomínam si na starý slovenský, tuším čb, seriál Straty a nálezy. Hral tam Kňažko a Vášáryová mu hovorila, že len sťahovavé vtáky sa vracajú, len stromy majú čas žiť v spomienkach. A tak mám pocit... Asi som sťahovavý strom...

Mirka Gúčiková

Mirka Gúčiková

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu