Pár spomienok naviazaných na tú ulicu mi preletelo pred očami, a hoci cítim chlad zo zmrznutej cesty, vločka sa mi práve roztopila na nose, je noc a svieti len jedna lampa, vidím tento film vo svetlých farbách, teplých a príjemných.
Prepadne ma to úplne nečakane. Len tak z času na čas v práci, neviem si pomocť a odlietam, úplne miznem preč, na tú ulicu, z nevysvetliteľných dôvodov. Je to vnútorný hlas, čo hovorí, poď naspäť domov , zdá sa, trápiac ma predstavami, zásobujúc reklamnými vzorkami príjemných pocitov. Vždy chcem to, čo nemám.
Koľkokrát počúvame vnútorný hlas a nasledujeme volanie divočiny, domoviny, zdravého rozumu, čistej lásky? Koľkokrát sa necháme predsvedčiť logickými argumentami, potlačíme vášne, ideme proti sebe a prírode v snahe uskutočniť svoje ciele, ísť podľa plánu, po naprogramovanej ceste bez odbočení? Koľkorát nás zrazu a nečakane, celkom nevysvetliteľne, láka k odbočeniu jedna, v podstate nepodstatná, ulica?
V mysli balím veci a vravím zbohom. V realite kupujem letenku a hľadám zásielkové služby, čo by prepravili môj svet lacno a spoľahlivo cez pol Európy.
Za pár mesiacov bude všetko naopak. Možno budem práve prechádzať ulicou, kde stojí starý známy dom s vchodom vykladaným kameňmi, keď si spomeniem na stromy popri chodníku na celkom inej ceste. Spomeniem si na ne vo všetkých odtieňoch, vo šatách všetkých ročných období. A hoci niekoľko tisíc kilometrov vzdialená, budem stáť pred bielym domom, kývajúc priateľom prichádzajúcim alebo odchádzajúcim po tej ulici lemovanej stromami.
Vždy chcem to, čo nemám.
Krátky film o jednej ulici je márna túžba mať zázračný plášť ako Rumburak.
