Včera som taxikárovi rozprávala, ako sme sa chodili na bicykloch kúpať na jazerá do Hornej Stredy. Leteli sme skratkou cez polia, po prašnej poľnej ceste a ponáhľali sa hodiť do osviežujúcej vody. Keď sme sa vracali, zapadalo už slnko, končil sa ďalší prázdninový deň a my sme mali ešte mokré vlasy... pokračovanie článku
Opúšťam ťa. Už mám zbalené a rozhliadam sa po poloprázdnej izbe. Opúšťam ťa. Zabudnem vyťahané tričko na spanie a šampón, nájdeš ich večer a bude ti smutno alebo sa nahneváš. Opúšťam ťa, dúfam, posledný krát. pokračovanie článku
V mysli sa často vraciam na jedno miesto, na jednu ulicu, čo sa končí tam, kde býva krajčírka Danka. Je chladno, mrzne, možno aj trochu sneží, som tam oproti domu s modrým balkónom a kameňmi vykladaným vchodom. Možno sú to dva rôzne domy stojace vedľa seba, čo sa len zmiešali v mojej mysli. pokračovanie článku
Nikdy sa nebudem vedieť surfovať. Je vo mne príliš veľa strachu, mám priliš veľký rešpekt. Myslím, že to hovorí veľa o mojom živote. Nikdy sa nebudem vedieť surfovať, a preto ma tak priťahuje pohľad na zatáčajúce sa vlny. pokračovanie článku
O udalostiach medzi stanicami Southwark a Golders Green. pokračovanie článku
Trošku leta v zime, trošku slnka do tmy. pokračovanie článku
Bolo to v zime 2002, keď som sa trápila sprostými prenesenými skúškami ako Základy podnikovej ekonomiky. V Tescu bol v akcii vaječný likér, a tak sme si ho so Silvou kúpili a dopili pred dverami našej internátovej izby. Učili sme sa celú noc, a keď do tmy zazvonila prvá električka, začal padať prvý sneh, v okne sa objavili červené mikulášske balíčky.
Tú skúšku sme tiež dostali od pani Docentky ako mikulášsky darček.
Pre 511-ku
On: Čo si myslíte, že tu nájdete?
Ona: Vašu lásku.
On: Chcete aby som vás klamal?
Ona:Áno
(Scéna z filmu Valmont) pokračovanie článku
Chcela by som byť úplne iná. pokračovanie článku
Bielou ceruzkou si odunavím oči. Malý ženský trik, veľmi pôsobivé. Vyberiem si jeden z kolekcie profesionálnych úsmevov a hodinu sa na nič nesťažujem. Cestou domov sa rozplačem na voziacich schodoch a zapadnem do davu. pokračovanie článku
Ráno sa budím s pocitom zbytočnosti. Počítam premárnené minúty, dávam si za vinu všetky hriechy sveta, mám stiahnutý žalúdok a depresiu. Nemôžem nájsť kľúče, manikúrové nožničky a zmysel života. Večer na ceste za Trnavou, ktorú z jednej strany lemujú stromy a z druhej zelená rúra, skladám chválospev na život. Buty spievajú ...nikdy nebude konec... , pred domom žena fotí muža v náručí s bábätkom, zelené polia a obľúbená farba zapadajúceho slnka. Tak žiť či nežiť? pokračovanie článku
Vraciam sa domov a pod nohami mi leží naša dedina. Žltá kostolná veža, futbalové ihrisko, škola, náš dom, aj Monikin, družstvo, polia. Kráčam v tričku, po mierne teplej hline, sieti slnko, behajú srnky, časový signál oznámi 12 hodín – poludnie. pokračovanie článku
Na počiatku som žila v raji. Mala všetko potrebné k svojmu životu – ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti (keď bolo treba) a transport. Potom som niekde v rajskej záhrade za naším domom, alebo domom mojich starých rodičov, zjedla jablko poznania a vydala sa na cesty. Na západ, na juh, na sever a teraz na východ od raja. Jedno z mien hraníc raja s východom je Vyšné Nemecké a Vyšné Nemecké je skoro peklo. pokračovanie článku
Pondelok 3:50 Som prvá! Asi prvýkrát v živote nemeškám a dokonca som prvá! Sedím na prázdnom Bratislavskom letisku a čakám na let do Prahy 5:20. A odtiaľ do Kyjeva. Som dlhodobý pozorovateľ parlamentných volieb na Ukrajine. Som odhodlaná a pripravená, teda nie celkom, neviem azbuku (viem len, že H je N), neviem po ukrajinsky ani rusky (v duchu preklínam nežnú revolúciu, že nepočkala aspoň jeden rok). Ale odhodlaná som... pokračovanie článku
„Nech sa páááááči, dámy a páni, vstúpte do našej kancelárie Strát a nálezov!!! Nájdete tu všetko, čo ste stratili – sny, predstavy, spomienky aj spomienkové predmety. Neviete, čo hľadáte? Neviete, čo ste stratili? Nevadí, dáme vám priestor na zamyslenie sa, pocestujete s nami v čase, prehodnotíte svoje najdôležitejšie straty! Vstúúúúpte do našej kancelárie, do kancelárie Strát a nálezov!!!“ pokračovanie článku
Dnes mi kvetinová zasielková služba doniesla kyticu červených ruží a všelijakých tráv a korálok a dekoračných halúzok. Prišla na moje meno, úplne celá pre mňa, s jednoduchým textom pokračovanie článku
Verím v Boha a predmanželský sex. Nebudem vás zdržiavať siahodlhými vysvetleniami, cestou môjho „osvietenia“, ani sa snažiť vás presvedčiť. Moja viera je pevná a neoblomná. Verím, že Boh existuje, pomáha mi, má ma rád a rozpráva sa so mnou. Verím, že nám dal sex, aby sme príjemnou cestou plodili deti, pekne si to užívali so svojimi láskami namiesto večerného vysedávania pred telkou (vševediaci Boh už v predhistórii vedel, že telka bude brainwashing), a aby couples svoje psychické zjednotenie v jednu osobu mohli aj fyzicky zdôrazniť, či už pred svadbou alebo po nej. Môj Boh si na formality nepotrpí. pokračovanie článku
Byť v kaši. Tá lepkavá hmota, nemožno ju nazvať tekutinou, tá hmota je všade okolo, ako bažina smútku v Nekonečnom príbehu. Ak sa jej poddáte, stiahne vás na dno – na dno hrnca. A trvá to N E KO N E Č N E dlho. Byť v kaši...Až po uši... A teplota kaše priamo úmerne stúpa v o vzťahu k tomu, ako hlboko ste v nej ponorení. pokračovanie článku
Miláčkovia moji, podpaľujem stodoly. Samozrejme, nie naozaj. Je to iba také prirovnanie na všetky zvláštne veci, čo v živote robím, na všetky moje názory odlišné od názorov iných. A nie je to ani z mojej hlavy. Zasa som si čítala Murakamiho a v kontexte s mojím posledným článkom, a diskusiou k nemu, mi to prišlo ako vhodné slovné spojenie. pokračovanie článku
Kedysi dávno, keď sa ešte v mojom živote piesok lial a voda sypala, keď som bývala v kráľovstve so zelenou strechou, obohnanom živým plotom, keď ma kráľ a kráľovná Gúčikovci chránili ako oko v hlave a nemali ešte ani jednu fľašu slivovice na veľkú svadbu ich princezničky nachystanú, keď som mala trinásť rokov, rozhodla som sa, že chcem bojovať za spravodlivosť. A vtedy pre mňa spravodlivosť znamenala právo. Na Právnickú fakultu som sa dostala „poľahky“, na druhýkrát, a zrazu, veľké sklamanie, ako Salingerova Franny, došlo mi, hneď v prvom ročníku, že je to práve naopak. Napriek tomu, že od tohto turning pointu si jednotlivé predmety a ich prednášajúci len veľmi ťažko získavali moju pozornosť (radšej som pod lavicou čítala Hlavu XXII alebo na cvičeniach dobiehala zameškaný spánok) som si pár vecí predsa len zapamätala. Jednou z nich je to, že každý dôsledok má svoju príčinu. My, právnici, to voláme príčinná súvislosť alebo kauzálny nexus. pokračovanie článku
Sedela oproti mne v metre. Úplne nádherná černoška, s úplne krásnou čokoládkovou pleťou, vrkôčikmi v cope, hlbokými očami a úplne veľkými perami. Vyzerala mierne znudene, unavene, bola zaujatá vlastnými myšlienkami, uzavretá vo vlastnom svete, ukrytom tam, za tymi krásnymi perami. Keby som bola chlap, hneď by som vyskočila zo svojho sedadla, pobozkala ju a povedala :„Sorry, to som nechcel, ale keď vy máte také neodolateľné pery...“ A už by som vedela, ako sa bozkávajú černošky. pokračovanie článku
V utorok v noci, po prečítaní Brankovho článku, som sa rozhodla, že si spravím varené víno a zaľúbim sa. Ešte neviem presne, či objektom mojej lásky bude nová knižka, nová dobrá hudbička, alebo sa nechám inšpirovať Miškou a moje srdce si ukradne jeden padajúci list. Alebo jeden nepadajúci chlap. Láska sa do mňa dostane nečakane ako príliš horúci dúšok vína, popáli mi jazyk a zohreje každú bunku . Na perách po nej zostane škoricovo-klinčeková chuť a v dreze špinavý hrniec. pokračovanie článku
V to ráno bolo obzvlášť škaredé počasie. Už po ceste do školy sa moje rifle opili do pol lýtok dažďovej vody a dáždnik mi zasa dokázal, že aj keď to tak vôbec nevyzerá, je na ňom ešte veľa súčiastok, čo môžu odpadnúť. Autobus sa opäť prekonal, namiesto plánovaných tridsiatich minút mu cesta trvala pädesiat, a tak som zasa prišla neskoro, dážď tiekol po okne ako po líci milej Joseane, ktorá sa minulý týždeň rozišla s frajerom. Typická uslzená jeseň. Ale na obed sa vyčasilo, slnko mi pálilo čierne vlasy, párkrát som ešte stupila do mláky, ale nevadí, lebo som konečne dostala mail od Terezy, kde píše: „...promiň, že jsem dlouho nepsala, nevím co dřív. Doma je dobrě, jen se tu cítím jako v zahraničí a normálně si nemohu zvyknout. Věřila bys tomu? Jó a Radka jsem jěšte nepotkala, ale já mu zavolám, slibuji...“ A tak som si povedala, zabudnime na chvíľu na jeseň, rozchody a depresie. Poďme sa baviť o láske. pokračovanie článku
Keď som bola "menšia", písala som básničky. Tie prvé boli z jednej nešťastnej lásky, najväčšej na svete, a čuduj sa svete, aj najdlhšie trvajúcej zo všetkých mojich, aj šťastných, lások. Na dvetisíce vianoce som si za pomoci mojich Katiek vydala malú zbierku, limitované vydanie, 30 kusov, obálka zo samolepiacej tapety, zošité bielou nitkou. A teraz som už "veľká" a básničky píšem pomenej. Články mám ževraj lepšie. Ale aj tak, z nostalgie, so strachom a zvedavosťou, otváram vám dvere do mojej (básničkovej) minulosti. Pohybujte sa len po vyhradených chodníkoch, nedotýkajte sa vystavených exponátov, ale vykláňajte sa z okien, prosím! pokračovanie článku
Niekedy si veľmi želám, aby ma niekto zachránil. Viete, ako v rozprávke... Som zakliata princezná (uznávam, že už trošku postaršia), zamknutá niekde vo veži, v sexy renesančných šatách s takým veľkým výstrihom, že mi trčí polka pŕs, úplne neschopná zviazať dokopy pár plachiet a vyliezť cez okno. Nemusel by to byť ani krásny princ, čo by ma dostal z môjho väzenia. Nepohrdla by som škriatkami, bylinkovými babičkami, svetluškami ani holúbkami. Niekedy si veľmi želám, aby ma niekto zachránil, chytil za ruku, a ako mávnutím čarovného prútika by zmizli všetky moje obavy, strach a problémy. pokračovanie článku
Ochorela som. Nič vážne, len taká tá blbá teplota, čo nie je natoľko vysoká, aby vám okolie priznalo, že ste fakt chorí a prejavovalo o vás patričný záujem, ale vy sa cítite, akoby vás prešiel parný valec. Silvia sa teraz určite usmieva a hovorí, že som hypochonder, lebo pri každej bolesti si hneď myslím, že mám nejakú nevyliečiteľnú chorobu. Ona by určite dala vytesať ako moje posledné slová na náhrobný kameň vetu „Ja som vám to hovorila!“. Teraz ale nič nehovorím, ochorela som zo stresu z neplniacich sa plánov, zo smútku a najviac z nočného vysedávania a túlania sa vonku. Som smutná, lebo ide o život... pokračovanie článku
Žijem v krajine licencii. Licencie sú povolenia na všetko čo len trochu zvyšujúce možnosť zisku. Platíme, aby ste tú možnost vôbec dostali. V oblasti uspokojovania potrieb zákazníkov, ktoré sa týkajú jedla a pitia, potrebujete licenciu na predaj alkoholických nápojov vo vnútri budovy, ďaľšiu, ak chcete predávať alko či nealko aj na záhrade, potrebujete licenciu na to, aby sa vo vašom zariadení mohli nachádzať deti po deviatej hodine večernej, nočné kluby majú povolenie na predaj alkoholu po jedenástej hodine nočnej a takzvané „offlicence“ obchody, v snahe zvýšiť zisky a uspokojiť poloopitých homo sapiens majú licenciu na predaj alka po celú noc. Čo tak vymyslieť licenciu na sprostredkovanie zlých správ „po jedenástej hodine večer“? pokračovanie článku
Znova tá istá scéna. Už to začína byť gýč. Mihajúce sa svetlá za oknom, cestovná melanchólia a nedeľná nostalgia. Zasa odchádzam a prichádzam, aspoň že som natoľko unavená, že mi netečú slzy. Keby o mne niekto natočil film, začínal by sa určite vo vlaku alebo autobuse, a tak by sa aj končil. pokračovanie článku
Povedzme si úprimne, či je to „tenkrát poprvé“ alebo po stopädesiate , či sme šialene zaľúbení alebo šialene hľadáme obeť na jednu noc, vždy sme schopní sa na niečo namotať. Možno to majú na svedomí Jakubovia, čo padajú z neba a stávajú sa chlapmi, len aby pomáhali Alžbetkám pomlieť múku. Alebo popolušky, čo chodia neskoro, dajú hádanku, utečú bez odpovede a milý princ, ktorý mal doteraz v hlavne len „hon na lišku“, uháňa za tou bosou nešťastnicou s topánkou v ruke až kamsi na kopanice. Niekedy nám stačí, že sa na nás daná osoba zvláštne zadíva, niekedy sú to prvé slová, čo vysloví („Som Jakub, Jakub z neba...“) a niekedy nás zlomí sústavné namotávanie ako „videl som ťa v lete v devädesiatomôsmom nastupovať do autobusu v Hornej Strede, mala si tašku so smajlíkom a veľmi si sa mi páčila.“ No povedzte, kto by odolal? pokračovanie článku
Sedím v autobuse s cieľom Londýn, po mojom osemnásťdňovom pobyte doma som si zámerne vybrala tento spôsob dopravy. Nielen kvôli tomu kufru plnému piva a jedla ale aj preto, že si masochisticky rada predlžujem tie chvíle vákua, keď ešte nie som „tam“ a už nie som „tu“, chvíľu mi po lícach tečú slzy nefalšovaného hlbokého smútku (veľmi rada plačem v autobusoch a električkách, je to také melancholicky filmové), potom ich vystrieda spokojný cestovateľský úsmev nad Starým Hrozenkovom a v noci ma fascinujú svetlá aút, nočné lampy miest a posledné strany Murakamiho, čo som konečne dočítala. Sedím v autobuse z domu domov a nemôžem spať, lebo rátam, čo všetko svojím odchodom strácam a snívam, čo nové nájdem. pokračovanie článku
Miláčkovia moji, ako každý večer aj dnes som chystala dezerty a podľa predpisov EÚ a Whitbread plc ich označovala nálepkami Sun, Mon a Tue, keď ma zrazu prepadla spomienka na etiketizačnú teóriu zo sociológie. Hovorila, že keď sa napríklad narodíte niekde v gete, vychová vás ulica, dostanete nálepku „deviant, zlodej a zabijak“ a už vám nič nepomôže a nikdy sa jej nezbavíte. Tohto sa mnou označené dezerty báť nemusia. Keď sa nepredajú do pondelka, odtrhnem nálepku MON, a napriek tomu, že daný zákusok sa ako utorňajší vôbec nespráva, nalepím na neho TUE a hotovo. A vzhľadom na to, že toto sú moje posledné pracovné dni v anglickom lese, aj ja som dostala nálepku s nápisom „ use by 23th August 2005“. pokračovanie článku
Upozornenie: tento článok obsahuje veľké množstvo osobných vyjadrení, pocitov, popisuje vnútorné prežívanie autorky počas jej pracovného pobytu v UK, pojednáva o podstate a dôlezitosti života jednotlivca v dnešnom komplikovanom svete, búra konvencie, apeluje na pozitívne myslenie. Takže ak z nejakého dôvodu nemáte chuť práve teraz rozjímať nad zmyslom života (napr. je osem hodín ráno, ste nevyspatí, vonku prší, čaká vás kopec reálnej práce a starostí), radšej si ho prečítajte inokedy. Alebo si ho prečítajte napriek tomu a práve preto hneď teraz. Možno pomôže... (Zu Risiken und Nebenwirkungen fragen Sie Ihren Arzt oder Apotheker)
pokračovanie článku
snívač a plánovač
Mirka.Gucikovagmail.com
Čo ma zaujalo